Dejiny evanjelikov Šarišsko-zemplínskeho seniorátu (1517 − 2017)

© PhDr. Marián Damankoš, PhD.

1. Reformácia na území Šarišsko-zemplínskeho seniorátu (1517 – 1614)

 

Reformácia

Aj v Šariši aj na Spiši sa reformácia presadzovala najmä v bohatých obchodných mestách. Evanjelici miest Horného Uhorska (Bardejov, Prešov, Sabinov, Košice, Kežmarok a Levoča) sa vyznačujú v mnohých oblastiach jedinečným historickým vývojom. Bežnou súčasťou mestského života bolo povolávanie významných humanistických učencov do funkcií rektorov v tunajších mestských školách. Farári a rektori boli pozývaní na základe rozhodnutí mestských rád, ktoré svoju autonómiu využívali na pozdvihnutie cirkevného i spoločenského života miest. V snahe o čistotu učenia písali zodpovední radní páni listy priamo Martinovi Lutherovi s prosbou o jednoznačný výklad či potvrdenie (ne)správnosti učenia. Dôležitú úlohu v tomto smere zohral rektor bardejovskej školy Leonard Stöckel, ktorý v roku 1540 zostavil cirkevné pravidlá pod názvom Articuli congesti ad instaurationem ecclessiarum in comitatu Saarosiensi anno 1540, známe ako Šarišské články. Boli určené evanjelikom v Bardejove, Prešove a Sabinove. Obsahujú 20 princípov, podľa ktorých bolo možné identifikovať Lutherových prívržencov. Boli výsledkom porád miestnych kazateľov a ich hlavným cieľom bolo odlíšiť sa od anabaptistov, sakramentárov a kalvínov.
Pokračujúce diskusie viedli k zorganizovaniu historicky prvej evanjelickej synody na území Šariša a Spiša. Konala sa v roku 1546 v Prešove za účasti zástupcov Košíc, Prešova, Bardejova, Levoče a Sabinova. Zúčastnili sa na nej mestskí farári, rektori škôl a kazatelia vidieckych cirkevných zborov zo Šariša a Spiša. Táto tzv. Prešovská synoda prijala 6 kánonov, ktorými položila základy formovania evanjelickej cirkvi v tomto regióne. Stala sa vzorom pre formulovanie vyznania viery a tvorbu pravidiel cirkevného života lutherských zborov na našom území. Za základ spoločnej viery boli považované Augustana a Melanchtonove Loci Comunes. Zaviedli prisluhovanie Večere Pánovej podľa wittenberského spôsobu. Vytvorili základy cirkevnej správy, ustanovili poriadok služieb Božích, venovali sa cirkevnému školstvu, definovali vzťah k svetskej moci, povinnosti farárov a seniorov (archidiakonov), príjmy farností, svätenie sviatkov a pod.
Prešovskou synodou bol založený prvý seniorát lutherských zborov na území piatich slobodných kráľovských miest a Šarišskej stolice. Prvým seniorom bol bardejovský farár Michal Radašín, pričom jeho dôležitou právomocou bolo vysväcovanie nových kňazov. Proti tomu však protestoval ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh v roku 1549, takže sa od ordinovania kňazov muselo na čas upustiť. Kandidáti na kňazský úrad chodili na vysviacku do Witttenbergu. Aj naďalej však evanjelickí kňazi zostávali podriadení katolíckym biskupom, museli platiť census cathedraticus a brániť sa proti obvineniu z kacírstva.

Od polovice 16. storočia od konania Tridentského koncilu (1545 − 1563) zosilnela protireformačná aktivita cisárskeho dvora. S podporou cisára Ferdinanda I. schválil uhorský snem v roku 1548 zákony namierené najmä proti anabaptistom a sakramentárom. Stúpenci Augsburského vyznania z roku 1530 sa preto začali vo zvýšenej miere aktivizovať a v snahe odlíšiť sa od spomínaných radikálnejších reformačných skupín prijímali vlastné vyznania viery. Najviac pripravenými boli v tomto smere mestá Pentapolitany, ktoré tak učinili v roku 1549 v Confessio Pentapolitana. Bolo to vyznanie viery, ktoré spísal bardejovský Nemec, rektor školy, Leonard Stöckel. Text Confessio je písaný mierne voči katolíkom a pomerne jasne sa vymedzujúco voči ababaptistom a sakramentárom. Mestám veľmi záležalo na tom, aby neboli podozrievané z vieroučných úchyliek. Confessio Pentapolitana schválili cisár Ferdinand I. v roku 1558 a následne ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh v roku 1560.

 

Superintendencia slobodných kráľovských miest v 1614-1743:
Cirkevné zbory: Bardejov, Košice, Levoča, Prešov, Sabinov, Veľký Šariš a Kežmarok (od 1615)

Superintendenti Superintendencie slobodných kráľovských miest (Pentapolitany):
Peter Zabler, Levoča, 1614-1644
Martin Wagner, Bardejov, 1645-1666
Michal Liefmann, Košice, 1667-1672
Filip Heutsch, Košice, 1683-1685
Jakub Zabler, Bardejov, 1686-1709
Ján Schwarz, Prešov, 1709-1728
Kristián Pfanschmiedt, Levoča, 1729-1741
Andreas Weiner, Prešov, 1742

 

Až do konca 16. storočia boli teda východoslovenské mestá zorganizované v Senioráte slobodných kráľovských miest, stále však, až do Žilinskej, resp. Spišskopodhradskej synody, podliehali jurisdikcii katolíckych cirkevných vrchností a pravidelne platili desiatky jágerskému biskupovi. Vonkajším prejavom reformácie bolo ženenie sa kňazov, prijímanie pod obojím, používanie národného jazyka pri bohoslužbách, zjednodušenie bohoslužieb a výzdoby v kostoloch.
Po prvom organizačnom usporiadaní evanjelických a. v. cirkevných zborov, ku ktorému pre dnešné západné a stredné Slovensko došlo v roku 1610 na synode v Žiline, nasledoval obdobný proces na synode v Spišskom Podhradí v roku 1614, kde boli usporiadané cirkevné zbory (dobovým slovníkom „evanjelické cirkvi“) aj na území terajšieho východného Slovenska. Na území dnešného východného Slovenska boli Spišskopodhradskou synodou zriadené dve superintendencie: Superintendencia slobodných kráľovských miest ako priamy pokračovateľ Seniorátu slobodných kráľovských miest a Spišsko-šarišská superintendencia, do ktorej patrili cirkevné zbory na Spiši, v Šariši a pravdepodobne aj v Zemplíne (superintendent Štefan Xylander). Jej súčasťou boli nasledujúce senioráty: Šarišský, Zemplínsky (od 1663 Šarišsko-zemplínsky) a spišské senioráty – Spišský mestský, Hornopopradský, Dolnopopradský, Hornohornádsky, Dolnohornádsky, Ľubovniansky, Dunajecký, Spišský banský.
Šarišský seniorát ako organizačný celok evanjelických cirkevných zborov v Šarišskej stolici vznikol už v roku 1609. Dovtedy to bola fraternita (bratstvo) spolu so slobodnými kráľovskými mestami, ktoré sa v roku 1614 zriadili ako Superintendencia slobodných kráľovských miest. Šarišský seniorát bol začlenený do Spišsko-šarišskej superintendencie. V roku 1657 mal seniorát 57 zborov. Existoval do roku 1663, keď sa k nemu pripojilo 21 zborov na území Zemplína, čím vznikol Šarišsko-zemplínsky seniorát.

 

Cirkevné zbory Šarišského seniorátu:
Bajerov, Bertotovce, Brezovica, Brezovička, Bystré, Červenica (pri Sabinove), Dačov, Dubovica, Fričovce, Hanušovce, Hermanovce, Chmeľov, Jarovnice, Jur, Kalnište, Kamenica, Kojatice, Koprivnica, Kračúnovce, Krásna Lúka, Krivany, Križovany, Kučín, Kuková, Kysak, Lemešany, Lipany, Lipovce, Ľubotín, Maľcov, Marhaň, Medzianky, Nižné Raslavice, Oľšavce, Orkucany, Ostrovany, Pečovská Nová Ves, Plavnica, Radačov, Ražňany, Rokycany, Rožkovany, Ruské Pekľany, Sedlice, Seniakovce, Svätý Štefan, Svätý Imrich, Svinia, Šarišské Bohdanovce, Šarišské Dravce, Šarišské Michaľany, Široké, Torysa, Uzovské Pekľany, Veľká Lodina, Víťaz, Vyšná Šebastová, Žipov, Župčany.

Do prvej tretiny 16. storočia boli samostatné zbory aj: Brestov, Bujakovo, Červenica (Kecerovská), Chmeľovec, Jakubovany, Kecerovské Pekľany, Kendice, Ľubotín, Mestisko, Oľšov, Plaveč, Veľký Šariš, Žehňa.

Seniori Šarišského seniorátu:
Michal Zanzerius, Veľký Šariš, 1609-1614
Matej Zarevicius, Brezovica, 1614-1618 a 1620-1622
Peter Simonis, Jakubovany, Lipany, 1618-1620 a 1622-1629
Ladislav Pollányi, Brezovica, 1629-1645
Eliáš Faschko, Dubovica, Kec. Pekľany, 1646-1662
Juraj Thomae, Peč. N. Ves, 1662-1665
Ján Vislický, Kec. Pekľany, 1655-1673
Ján Prúnyi, Svinia, 1683
Matej Platani, Križovany?, 1690-1693
Mikuláš Lipóci, Š. Michaľany a Jakubovany, 1693-1699
Mikuláš Závodský, Dubovica, 1699-1710
Ján Trstenský, Lipany, 1710-1722
Mikuláš Capkay, Rožkovany, 1722-1732
Michal Glosius, Chmeľov, Marhaň, 1733-1754
Matej Clementis, Giraltovce, 1754-1758
Pavel Mihóky, Chmeľov, 1766-1769
Ján Munyai, Nemcovce, 1769-1775
Emerich Berzevický, Giraltovce, 1776-1783

 

Tento stav viac-menej pretrval až do synody v Ružomberku (1707), ktorá musela nanovo usporiadať pomery v evanjelickej a. v. cirkvi po zmenách spôsobených prenasledovaním evanjelikov v 17. storočí. Na synode v Cerove (1704) bolo prijaté nové usporiadanie cirkevných zborov, seniorátov a superintendencií. Superintendenciu piatich slobodných kráľovských miest (pristúpilo k nim aj mesto Kežmarok) spravoval jediný ešte žijúci superintendent Jakub Zabler (do roku 1711).

2. Protireformácia (1614 – 1781)

Protireformácia a centralizácia
Protestantská šľachta dnešného východného Slovenska, a najmä slobodné kráľovské mestá Pentapolitany, boli opornými piliermi uhorského protestantizmu. Spomedzi šľachtických rodov vynikal v obrane evanjelickej viery najmä rod kežmarských Tököliovcov. Otvorenou demonštráciou ich sily bolo založenie a stavba Evanjelického kolégia v Prešove v rokoch 1666 – 1667 ako vysokej školy evanjelických stavov, a to napriek opakovanému Leopoldovmu zákazu. Napriek opakovanému zatváraniu Evanjelického kolégia v Prešove sa miestnej šľachte podarilo vytvoriť z Prešova centrum hornouhorského protestantizmu. Na evanjelickom kolégiu pôsobili významné osobnosti nielen evanjelickej cirkvi, ale aj samotného Uhorského kráľovstva – Samuel Pomarius, Eliáš Ladiver, Izák Caban či Ján Bayer. Možno aj preto boli protireformačné zásahy Habsburgovcov na východe krajiny zvlášť silné. V Šarišskej stolici v priebehu rokov 1672 − 1722 bolo evanjelikom odňatých 91 kostolov. Teror cisárskeho vojska, represie a násilná katolizácia vyvolali vlnu nespokojnosti v celom Uhorsku, ktorá vyvrcholila roku 1678 v mohutnom protihabsburskom povstaní Imricha Tököliho, ktorý našiel najväčšiu podporu práve na východnom Slovensku. Povstanie I. Tököliho malo svoju zvlášť krvavú dohru v Prešove, ktorý bol baštou jeho stúpencov. Po potlačení povstania boli poprední evanjelickí (aj niekoľkí kalvínski) obyvatelia mesta Prešov obvinení z udržiavania kontaktov s manželkou vodcu povstania a s jeho údajnými prívržencami sústredenými na Mukačevskom hrade a zo sprisahania proti cisárovi Leopoldovi I. Po vykonštruovaných obvineniach a po brutálnom mučení v prešovskej väznici bolo v roku 1687 popravených a rozštvrtených 24 popredných prešovských evanjelických predstaviteľov. Udalosť vošla do histórie ako tzv. Caraffove krvavé jatky. Prenasledovaniu však boli vystavené aj ostatné cirkevné zbory. Z Bardejova bol v roku 1699 vyhnaný superintendent Jakub Zabler, v roku 1703 bol vsadený do klady a verejne bitý spišskopodhradský farár Samuel Platany za slúženie služieb Božích mimo artikulárnych miest a podobný osud stihol mnohých ďalších farárov.
Po skončení posledného povstania Františka II. Rákociho (1711) nastalo relatívne pokojnejšie 18. storočie. Ani toto storočie však z hľadiska náboženskej slobody evanjelikom nežičilo a dochádzalo k častým snahám o ich likvidáciu. Druhou Karolovou rezolúciou z roku 1734 bola cirkev rozdelená na štyri dištrikty, ktoré s menšími zmenami pretrvali až do roku 1918: Preddunajský dištrikt, Zadunajský dištrikt, Banský dištrikt a Potiský dištrikt, ktorého súčasťou boli aj senioráty na území dnešného Šarišsko-zemplínskeho seniorátu.

 

Superintendenti Potiského dištriktu:
Juraj Ambrosius, Štítnik, 1741-1746
Eliáš Fischer, Kežmarok, 1747-1774
Gregor Fábry, Prešov – slovenský zbor, 1774-1779
Ján Ruffini, Dobšiná, 1779-1791
Samuel Sonntag, 1791
Samuel Nikolai, Prešov-slovenský zbor, 1792-1807
Samuel Sontagh, Košice, 1807-1822
Pavel Jozeffy, Tisovec, 1823-1847
Michal Pákh, Sp. N. Ves, 1848-1850

 

Otázka slobodných kráľovských miest bola vyriešená v roku 1743, keď došlo k dohode známej ako Dobšinská koalícia. Podľa nej boli zlúčené pôvodne mestská a tzv. župná superintendencia a vytvorený jednotný Potiský dištrikt. Superintendencia šiestich slobodných kráľovských miest bola zmenená na seniorát. To znamená, že mestské zbory Bardejova, Prešova, Košíc, Sabinova, Levoče a Kežmarku tvorili aj naďalej samostatnú časť v Potiskom dištrikte. Dôležitým ustanovením Dobšinskej koalície bolo rozdelenie cirkevných zborov podľa bohoslužobného jazyka. V tomto zmysle mal byť superintendent volený striedavo z farárov nemeckých a slovenských zborov. Tento volebný systém vydržal do roku 1863.
Seniorát šiestich slobodných kráľovských miest bol zložený z cirkevných zborov (dobová terminológia používala pojem „cirkev“ pre každý cirkevný zbor zvlášť) nemeckých, slovenských a jedného maďarského. Členmi seniorátu boli nasledujúce cirkevné zbory: v Bardejove nemecký a slovenský cirkevný zbor; v Kežmarku nemecký cirkevný zbor; v Košiciach nemecký, maďarský (neskôr nemecko-maďarský) a slovenský cirkevný zbor; v Levoči nemecký cirkevný zbor; v Prešove nemecký (neskôr nemecko-maďarský) a slovenský cirkevný zbor; v Sabinove nemecký (neskôr nemecko-maďarský) a slovenský (neskôr slovensko-maďarský) cirkevný zbor.

3. ECAV po Tolerančnom patente (1781 – 1918)

Tolerančný patent
Nástupom vlády cisára Jozefa II. (1780 – 1790), a najmä vydaním jeho Tolerančného patentu (1781) sa pre uhorských evanjelikov skončilo obdobie rôznych foriem prenasledovania, ktorým boli vystavení počas dvoch storočí. Na území Šarišského seniorátu bol patent vyhlásený v januári 1782. Evanjelici zo seniorátu sa zišli 7. februára 1782 v Giraltovciach, kde sa konali ďakovné služby Božie. Patent umožňoval evanjelikom postaviť vlastný kostol, faru, školu a príbytok pre učiteľa. Podmienkou bolo minimálne 100 protestantských rodín, schopnosť financovať kňaza i školu z vlastných zdrojov, kostol postaviť bez veže, bez zvonov a s vchodom mimo hlavnej ulice. Mnohé úrady robili evanjelikom prekážky pri vykupovaní pozemkov, príp. pri získavaní povolení na stavbu kostolov, fár a škôl. Napriek týmto prekážkam sa v priebehu niekoľkých rokov opätovne prihlásilo do cirkvi množstvo evanjelikov. Rozbehla sa výstavba cirkevných budov všetkých druhov. Po vydaní patentu pribudlo v Uhorsku 1015 nových protestantských cirkevných zborov, nehovoriac už o množstve novopostavených „tolerančných“ kostolov a škôl. Nové kostoly boli postavené aj na území Šarišsko-zemplínskeho seniorátu, napr. v Bardejove a Sabinove.
V tabuľke prinášame prehľad seniorov tohto seniorátu v 19. storočí. Je zrejmé, že aj napriek upadajúcej pozícii Nemcov v rámci Uhorska si v tomto evanjelickom senioráte zachovávali dominantnú pozíciu. Počas celého sledovaného obdobia viedlo seniorát 10 seniorov, pričom všetci boli farármi nemeckých cirkevných zborov, a to i napriek tomu, že slovenské cirkevné zbory boli v niektorých mestách početnejšie (Prešov, Sabinov, Bardejov). Nemecká dominancia, resp. privilégiá zostali v evanjelických kruhoch a v tomto senioráte zachované až do počiatku 20. storočia.

Seniori a seniorálni inšpektori (dozorcovia) Seniorátu šiestich slobodných kráľovských miest

Schematizmus z roku	Seniorát šiestich slobodných kráľovských miest
	Senior		Inšpektor
	Meno	Cirkevný zbor
	Johann Weiss (1779-1789)	Levoča (nem.)
	Samuel Szontagh (1789-1791)	Košice (nem.)
	Johann Hermann (1791-1807)	Levoča (nem.)
1807, 1820, 1826	Samuel Bartsch (1807-1828)	Sabinov (nem.)	Karol Pulszky
1831, 1838, 1848	Johann Michael Schwarz (1829-1849)	Prešov (nem.)
	Johann Teörök-Árvay (1850-1854)	Bardejov (nem.)	František Malatinszky (od 1847, Prešov) Jonatán Brosz (Košice)
1855, 1862	Martin Szopko (1854-1864)	Košice (nem.-maď.)
1866, 1880	Johann Sztehlo (1864-1895)	Prešov (nem.-maď.)
	Stefan Linberger (1898-1901)	Kežmarok (nem.)
	Andreas Dianiska (1902-1904)	Levoča (nem.)

4. ECAV na Slovensku od roku 1918 do súčasnosti

V Československej republike
Rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik samostatnej Česko-slovenskej republiky v roku 1918 znamenali zásadnú spoločenskú zmenu, ktorá sa nemohla neprejaviť v živote Evanjelickej cirkvi a. v. Necelé tri roky trvali diskusie o administratívnom usporiadaní ECAV. Nové zriadenie cirkvi vyriešila synoda v roku 1921 prijatím novej cirkevnej ústavy. Nová ústava umožňovala voľby cirkevných predstaviteľov na všetkých stupňoch cirkevnej samosprávy. Kreovanie nového modelu správy ECAV sa uskutočnilo v podmienkach vznikania štátnych štruktúr novej republiky a pri plnom rešpektovaní autority nového štátneho aparátu. Veľkým problémom však aj naďalej zostávali národnostné trenice, ktoré poznačili život v cirkvi v ostatnom storočí. Zatiaľ čo pre slovenských evanjelikov znamenal vznik ČSR koniec národnostného útlaku a obdobie národnej samostatnosti a plnohodnotného rozvoja vo všetkých oblastiach cirkevného života, nemeckí a maďarskí evanjelici nedokázali akceptovať novú politickú realitu. Ich postoj k novej republike sa prejavoval aj v cirkevnej politike, kde presadzovali snahu o zachovanie bývalej celouhorskej evanjelickej cirkvi. V ďalších rokoch dokonca nemeckí a maďarskí evanjelici presadzovali uprednostnenie národnostného princípu členenia cirkvi pred historicky osvedčeným územným členením. Ťažkosti vyvolávalo aj pôsobenie maďarských a nemeckých evanjelických duchovných, ktorí odmietli zložiť sľub vernosti Československej republike a ako cudzí štátni príslušníci protiprávne pôsobili vo verejných funkciách na Slovensku.
So vznikom novej, demokratickej republiky prišli nielen nové možnosti, ale aj nové výzvy, ktorým museli evanjelici čeliť. Sloboda a demokracia so sebou prinášali nielen nové možnosti cirkevnej práce, ale aj sekulárne myšlienky či snahy o odluku cirkvi od štátu. Nelichotivá finančná situácia sa prejavila najmä v oblasti evanjelického školstva, ktoré cirkev nedokázala financovať bez štátnej podpory. Čoraz častejšie dochádzalo k dobrovoľnému zoštátňovaniu evanjelických škôl. Bol to neľahký, aj keď pre ich zachovanie nevyhnutný proces.
Demokratické pomery znamenali náboženskú slobodu nielen pre evanjelikov. Vznikali nové kontakty. Obnovili sa intenzívne styky s nemeckými teologickými fakultami a podpornými spolkami, ktoré boli počas 1. svetovej vojny prerušené. Dôležitú úlohu plnila účasť evanjelickej cirkvi v medzinárodných luteránskych či všeobecných protestantských organizáciách.
Dôležitou súčasťou života cirkvi v medzivojnovej republike bol rozmach spolkovej činnosti. Spolky umožňovali rozvoj sociálnej interakcie a sebauplatnenia členov cirkvi v rôznych oblastiach. Svoje stavovské záujmy takto presadzovali evanjelickí farári, učitelia, katechéti. Rozvoj vnútromisijných spolkov reprezentovali evanjelické ženské spolky, ktoré včlenili do svojej činnosti aj šírenie diakonie a svojpomocnú sociálnu činnosť mali v náplni evanjelické jednoty (Slovenská evanjelická jednota). Azda najväčší rozmach zaznamenalo združovanie evanjelickej mládeže. V roku 1924 vznikol Sväz evanjelickej mládeže (SEM).
Demokratizácia občianskeho života v štáte mala vplyv aj na rozmach evanjelickej cirkevnej tlače a náboženskej literatúry. Vyvíjal sa silný tlak na slovakizáciu služieb Božích a na preklad Biblie do slovenčiny.

 

Seniori Šarišského seniorátu:
Andrej Chotváč, Budimír, 1898-1899
Ján Hajdu, Žehňa, 1899-1912
Gejza Korbély, Prešov, 1912-1914
Ľudovít Liptay, Prešov, 1914-1918
Ján Hysko – admin., Prešov, 1919
Ján Hajdu – admin., Žehňa, 1919-1922
Matej Slabej, Bardejov, 1922-1925
Aladár Halmi, Lopúchov, do 1931?
Július Hajdu, Prešov, do 1936
Štefan Engler, 1937-1945?
Július Hajdu, Prešov, 1945?-1948
Michal Doliak, Žehňa, 1948-53

 

Druhá svetová vojna
Vypuknutie 2. svetovej vojny a vznik samostatnej Slovenskej republiky na čele s fašistickou HSĽS dostávali evanjelikov do novej, komplikovanej situácie, na ktorú nemohli nereagovať. Na jednej strane si ECAV zachovala svoje autonómne postavenie štátom uznávanej cirkvi, na druhej strane už samotná demokratická štruktúra ECAV bola v príkrom rozpore s nedemokratickým politickým režimom Slovenského štátu, ktorý od cirkvi očakával lojálny postoj. Obdobie pasívnej rezistencie či snahy o bezkonfliktnosť nebolo dlhé. Už odmietavý postoj cirkvi k Hlinkovej garde vyvolal reštrikcie zo strany štátu vo forme cenzúry tlače. Cenzúra takmer všetkých evanjelických časopisov a opakovaný zákaz ich vydávania sa vyskytovali v podstate neustále a mali za následok stagnáciu rozvoja evanjelickej tlače. Vzťah cirkvi a štátu sa postupne vyostrovali aj na pôde evanjelického školstva, kde štát vstupoval do autonómnych práv cirkvi napr. presadzovaním katolíckych náboženských symbolov v školách či preferovaním záujmov katolíckej cirkvi pri obsadzovaní školského úradníctva. V roku 1940 pokračoval odobratím povinnosti prispievať na ľudové školy, čím evanjelická cirkev stratila právo ustanovovať svojich učiteľov, a v rokoch 1944 –1945 pristúpil štát k poštátneniu celého slovenského školstva, takže cirkvi ostala nakoniec iba teologická fakulta.

Po druhej svetovej vojne
Druhá svetová vojna predstavovala katastrofu rozsiahlych rozmerov. Ani evanjelickú cirkev neobišli ťažké vojnové rany. Pád fašizmu, boj za demokraciu, postupný nástup komunistickej totality a s tým súvisiace spoločenské zmeny zanechali mnohé nezahojené rany. S hitlerovským Nemeckom zanikla aj samostatná Slovenská republika a nanovo vznikla oklieštená Československá republika. V oblasti územnej organizácie sa cirkev vrátila od národnostného princípu k regionálnemu.
V auguste 1945 došlo k zrušeniu Nemeckej evanjelickej cirkvi v SR. Všetky nemecké i maďarské cirkevné zbory boli začlenené do ECAV. Všetci nemeckí a maďarskí duchovní boli prepustení zo služby. Povojnový útek a následný odsun Nemcov minimalizovali počty nemeckých evanjelikov na Slovensku.
Nastupujúce politické pomery nepriali rozvoju cirkvi. V rokoch 1944 – 1945 bolo zoštátnené cirkevné školstvo ako súčasť sekularizácie spoločnosti. Pretrhli sa tak historické tradície evanjelickej cirkvi, ktoré chápali cirkevné školy ako jeden zo základných prostriedkov sebaidentifikácie evanjelikov. Ďalším ťažkým úderom bolo ovládnutie náboženských spolkov a organizácií, ktoré vyvrcholilo rozpustením Sväzu evanjelickej mládeže v auguste 1945. Cirkev tak stratila priamy vplyv nad výchovou mládeže. Štátom riadená likvidácia cirkevných spolkov pokračovala zoštátnením misijných centier. Svoju činnosť musela ukončiť Slovenská evanjelická jednota i Jednota evanjelických žien.
S nástupom komunistickej totality pokračovala ešte intenzívnejšia snaha o obmedzovanie vplyvu cirkvi na spoločenský život. Jedným zo základných prostriedkov oslabenia vplyvu cirkvi bola likvidácia jej majetkovej a hospodárskej základne. V rámci pozemkových reforiem (1947, 1948) sa zabavoval alebo nútene vykupoval poľnohospodársky majetok cirkevných zborov a zabavovali sa i cirkevné nehnuteľnosti určené na necirkevné účely. Široká paleta cirkevných časopisov bola redukovaná na dva časopisy (Cirkevné listy a EPST). Úplnou deštrukciou prešla Evanjelická diakonia, ktorá po rokoch obmedzovania bola nakoniec v roku 1956 rozpustená.
Vyvrcholením štátnych zásahov bolo prijatie tzv. cirkevných zákonov v roku 1949, ktorými si štát de facto poriadil kresťanské cirkvi.

Organizácia Šarišsko-zemplínskeho seniorátu
Z hľadiska územnej organizácie patrili cirkevné zbory dnešného ŠZS do Východného dištriktu ECAV a v rámci neho boli súčasťou dvoch seniorátov: Šarišského seniorátu (20 cirkevných zborov: Bardejov nemecko-maďarský, Bardejov slovenský, Budimír, Giraltovce, Hanušovce, Chmeľov, Chmeľovec, Chminianske Jakubovany, Kuková, Lopúchov, Marhaň, Nemcovce, Obišovce, Opiná, Plavnica, Prešov slovenský, Prešov maďarsko-nemecký, Sabinov slovenský, Sabinov nemecký, Žehňa) a Abanovo-zemplínskeho seniorátu. Tento seniorát vznikol ešte v roku 1898, keď bol zriadený na budapeštianskej synode. Bol vytvorený z dovtedajšieho Zemplínsko-šarišsko-abovského seniorátu po oddelení zemplínskych a abovských zborov. K najpočetnejším zborom patrili CZ v Prešove, Bardejove, Giraltovciach, vo Vranove a v Michalovciach. Bohoslužobným jazykom bola slovenčina. Po maďarsky a nemecky sa kázalo v Prešove, Sabinove a Bardejove.

 

Seniori Šarišsko-zemplínskeho seniorátu:
Ctibor J. Handzo, Prešov, 1953-1971
Koloman Líška, Vranov, 1972-1984
Ján Midriak, Prešov, 1984-1994
Boris Mišina, Soľ, 1994-1998
Slavomír Gallo, Vranov, 1998-2004
Ján Bakalár, Prešov, 2005-2011
Ján Velebír, Bardejov, 2011-2017

 

Viedenskou arbitrážou v novembri 1938 boli Slovensku odňaté južné územia v prospech Maďarska. V roku 1939 vznikla samostatná Slovenská republika. Nové územné členenie vytvorilo na území dnešného ŠZS dva senioráty – Šarišský a Zemplínsky seniorát.
V roku 1953 došlo k reorganizácii cirkevnej správy, v dôsledku ktorej vznikol Šarišsko-zemplínsky seniorát. Vznikol pripojením zemplínskych cirkevných zborov k Šarišskému seniorátu. Do Šarišsko-zemplínskeho seniorátu patria cirkevné zbory: Bardejov, Bystré (od 1997), Giraltovce, Hanušovce nad Topľou, Chmeľov, Chmeľovec, Chminianske Jakubovany, Kladzany, Kuková, Lopúchov, Marhaň, Merník, Michalovce (od 1954), Nemcovce, Plavnica (od 1953 k Sabinovu), Pozdišovce, Prešov, Richvald (od 1969), Sabinov, Soľ, Trebišov, Vranov nad Topľou, Vyšný Žipov, Zlaté (od 1993) a Žehňa.